Výstava Pythagorov zostup Petry Feriancovej (1977) sa vyznačuje istou radikálnosťou, ktorá je prítomná vo viacerých jej aspektoch. Jednak vo výrazne subjektívnom, až intímnom ladení námetu výstavy, vo výstupoch, na nej odprezentovaných, ako aj v širokom zábere možných dopadov a myšlienkových impulzov, ktoré výstava ponúka.
Idea diela Pythagorov zostup, zakódovaného v názve výstavy, vychádza z hĺbky osobných zážitkov autorky, metafora ktorých je ťažko interpretovateľná a zdeliteľná; možno ju skôr naznačiť, myšlienkovo vymedziť. To je priestor pre Feriancovej konceptualizáciu vlastných emocionálnych reakcií (Pokorný). Čo je pre autorku výstavy na Pythagorovom fenoméne atraktívne a tematizovania hodné, je jeho schopnosť – ako osobnosti v kontexte starovekej histórie – katabázy, zostupovania do podsvetia a znovunávratu do spoločnosti1. Zostup, v latinčine descensus, je prejavom podstúpenia iniciačnej smrti, aktu „zmiznutia“, opustenia spoločnosti a neskoršieho návratu do nej, znovuzjavenia, epifánie. Podľa Mircea Eliadeho všetky legendy, ktoré sú spojené so zostupom do podzemného sveta, hovoria o istom rituále a vzťahujú sa k iniciačnej smrti, skúsenosti, ktorá je nevyhnutná k novému spôsobu existencie. Galéria HIT svojím situovaním predstavuje priestor v podzemnej úrovni, a akt schádzania do jej interiéru pomyselne evokuje Pythagorov zostup do podsvetia (alebo jaskyne)2. Názov výstavy je zároveň jedným z jej kľúčových diel, ktoré na seba preberá podobu vo forme fyzickej prítomnosti každého prítomného diváka a jeho osobnej konfrontácie s priestormi galérie, so zostupom do nej a opätovným „vynorením“ sa von, fyzickým vyjdením z galerijného – podzemného – priestoru.
Projekcia 2/3 predstavuje dialóg dvoch slepých Graií, ktoré zvádzajú boj o zrak (tri antické sestry Gorgóny sa od narodenia delili o jedno oko a jeden zub). Za tretieho účastníka rozhovoru pasuje Feriancová – aj spôsobom inštalácie – diváka, ktorý sa samotným čítaním dialógu, zobrazujúceho sa v rámci projekcie, stáva jeho súčasťou. Autorka odkazuje k forme antických dialógov, ktoré jednoduchým a veľmi prostým, až príkrym spôsobom pojednávajú rovnakým, monotematickým jazykom ako o veciach, predpokladajúcich emocionálny kolaps, tak o celkom banálnych záležitostiach. Tu sme konfrontovaní s Feriancovej záujmom o jazyk, slovo, zdroj verbálnej komunikácie, ktorý považuje za dôležitý, a práve v antike je pre ňu narábanie s ním a jeho užívanie v dráme či literatúre iritujúce. V 2/3 pracuje s formou jednoduchých viet priamej reči, oprostených od zvyškovej dikcie či akcentácie toho ktorého hovoriaceho v rámci dialógu. Nič nediferencuje, nevyhodnocuje, nenecháva žiaden priestor pre zvyškové emócie. V konečnom dôsledku je divák konfrontovaný len s tichými „zvolaniami“, ktoré sú oprostené od všetkého, vrátane zvuku, ktorý je reči prirodzený. Feriancová z dialógu vyabstrahovala obraz, vyčistený od všetkého prebytočného. Divák ako tretí článok dialóg uzatvára.
Moment formálnej hry s jazykom a textom pokračuje v diele Play. Podobne, ako pri rozhovore Graií, kde sa samotný dialóg po „vyčistení“ zaznamenaného textu od podružných náležitostí stal v podstate súborom nezmyselných viet, sa v Play stáva Shakespearov text Hamleta surovým materiálom – stavebnou hmotou pre formálnu hru autorky. Feriancová z neho „vypúšťa“ všetku priamu reč (kým v 2/3 bola naopak abstrahovaná a ponechaná len priama reč Graií), čím z hry de facto odstraňuje dej a ponecháva iba jej formálnu kostru, ktorá označuje pohyby hrdinov na scéne, dej či jednotlivý akt. Z pôvodnej hry sa tak stáva „nezmysel“ v intenciách absurdnej drámy. Výber Hamleta bol náhodný. Dôležitejší než obsah bol súbor dokumentov vo formáte A4 v podobe pôvodného rozsahu textového dokumentu, ktorý Feriancová stiahla z internetu a s ktorým sa rozhodla priestorovo pracovať, jeho umiestnením vo vertikálnej polohe jednotlivých listov hry na steny galérie. V diele pojednáva okrem iného o časovom rozmere – akcentuje kompresiu času v rámci priestoru, v obmedzení formátu A4. Divadelné predstavenie nepochybne napodobňuje našu normálnu časovú skúsenosť najvernejšie zo všetkých druhov umeleckých výstupov – pochopiteľne v konvenčnej forme, pretože udalosti sú tu podľa režijných potrieb naťahované, alebo skracované. Podľa Aumonta čas neobsahuje udalosti, ale je z nich priamo vytváraný, a to v miere, v akej sme schopní ich chápať. Keďže v prípade Feriancovej Hamleta je hra od deja oprostená, teda zbavená udalostí a tým pádom čas „nevytvára“, kompresia času je tu prevedená do tej miery, že sa moment času, i keď vo formálnom – fyzickom výstupe hry stále prítomný, v reálnom ponímaní v podstate vytráca. Autorka pritom pôvodný rozsah hry nemení – jej (ne)textovú podobu „nemultiplikuje“, ani neredukuje. Fakt, že si Feriancová vybrala vo všeobecnosti najinscenovanejšiu a najprekladanejšiu hru, ktorú možno v prenesenom zmysle vnímať aj ako istý kultúrny archetyp, je druhoradý. I keď skutočnosť, že nás konfrontuje s dielom, ktoré je svojím statusom notoricky známe, no po jej jednoduchom formálnom zásahu nám neevokuje nič, s čím by sme myšlienkovo mohli pracovať na báze nášho zažitého zvyku, odkazuje k spoločnému znaku vystavených diel, ktorým je formálne narúšanie nejakým spôsobom kodifikovaného, stereotypného spôsobu čítania a náhľadu na rôzne fenomény, alebo kódy, ktoré máme uložené vo vedomí alebo pamäti.
Výstavu uzatvára dielo, ktoré by som označila ako esenciu Feriancovej tvorivého modus operandi, resp. jej pracovných postupov, v akých uvažuje, reflektuje, zaznamenáva, tvorí – Ad vocem Ad spectatores. Dve čisté A4-ky pripevnené na podklade horizontálnym a vertikálnym spôsobom, plnia zástupnú funkciu pre text a pre obraz – vo svojej najradikálnejšej formálnej redukcii. Feriancová pracuje s textom, alebo s fotografiou; obraz môžeme zjednodušene, alebo celkom konkrétne v súvislosti s jej dielom (nemá žiaden vertikálny fotografický záber), považovať za výsadu horizontálneho formátu, text za výsadu vertikálneho formátu.
Hoci v rámci výstavy Pythagorov zostup nejde práve o jednoducho interpretovateľný celok, to zásadné, čo mu dominuje, je výrazná relativizácia, či manipulácia s vžitými spôsobmi čítania – štandardizovanými náhľadmi na veci – pretransformovaná primárne do hry s formou a následne jej narúšania. Feriancová v rámci toho, na čo sme u nej dosiaľ boli zvyknutí, naďalej pracuje s formou a formátom, so subjektívnou reflexiou vnútorného prežívania a vlastných pocitov, s ich konceptualizáciou do formy vizuálneho výstupu, ktorý sa v jej prípade odohráva takmer výlučne vo formáte A4 (vertikálnom či horizontálnom). Staro-novou polohou je tematizácia času a rôznych jeho rovín – či už kompresia času v rámci priestoru, alebo „bezčasovosť“, vytváranie situácií, kedy sa rozmer času stráca, stiera, stáva sa irelevantným alebo podlieha rôznymi spôsobmi naznačenej manipulácii zo strany autorky. Novou polohou je príklon k témam, prameniacim v antike, ktorý súvisí so základnou témou výstavy, ktorou je katabáza – zostúpenie do podsvetia, odchod od spoločnosti, izolácia od okolia – ktorú Petra Feriancová interpretuje triezvo a bez zbytočného pátosu, aby dospela k záveru, že človek aj tak nie je mierkou vecí, týkajúcich sa tohto sveta, a teda v zásade nie je mierkou ničoho, čo je mu vlastné.
Lucia Gavulová
