Outpost of Progress/ Osada pokroku je názov prevzatý z novely Josepha Conrada z roku 1896, reflektujúcej jeho cestovateľské skúsenosti z Konga. Conrad otvára otázku etiky kolonializmu- postupný fyzický a morálny úpadok dvoch správcov kolónie ako odraz všeobecného stavu kolonializmu.
Michael Höpfner pešo a bez povolenia prechádza plošinou Chang Tang v Západnom Tibete. Predstava puristickej krajiny živená etnografickými/ expedičnými/ dokumentačnými fotografiami sa u Höpfnera mení na súostrovie osád -nie progresu, ale na industriálnou kultúrou poznačenú krajinu v rozklade. Koloniálna predstava západu o tom, že všetky plochy na mape musia byť bezpodmienečne obývané sa stáva utópiou, verifikovanou skrz rozkladajúci sa urbánny experiment. Reziduá postmodernej architektúry v protiklade k mesačnej krajine nekonečných horizontov pôsobia skôr ako ornamenty než monumenty dobytého územia.
Michael Höpfner sa spätne vracia do pustých krajín „place-less landscapes“ (Sussane Jäger), aby pri každom ďalšom putovní vytváral nové trasy, ktoré sa krížia, prekrývajú alebo úplne rozchádzajú s predchádzajúcimi. V Höpfnerových denníkových zápiskoch vzniká kartografická/ mentálna mapa/ na minimum redukované kresby bez orientačných bodov, ktoré vedú geografickú evidenciu autorovho pohybu v „ne-mieste“. Samotný pokus o mapovanie „ne-miesta“ má utopický charakter. Höpfnerov pohyb je z perspektívy urbánneho človeka státie na rovnakom mieste.
Vystavené série diafilmov sú pohybovým/časovým/priestorovým záznamom Höpfnerovej chôdze z changtangskej plošiny. Viac ako v samostatných záberoch je úmysel autora zjavný vo fotografických sériách (Christian Kravagna). Fotografie radené vo filmovom páse predpokladajú časový a priestorový vývoj, aj keď sa na začiatku javia ako duplikáty so zmeneným uhlom pohľadu/perspektívou/ objektívom. Konštruuje sa tu fiktívna mapa miesta, kde orientačné mechanizmy sú kreované subjektívnym vedomím diváka, prehodnocujúceho stereotypy o exotike neobývaného východu.
Jaro Varga
