Uvádzať v galerijnom priestore tvorbu slovenského konceptualistu Ľubomíra Ďurčeka nesie vždy určité riziko uviaznutia v neriešiteľnom paradoxe. Každé dielo z jeho archívu pozostáva z nesmierne krehkých a precízne vystavaných významových vzťahov. Každé z Ďurčekových diel, nech ide o fotografiu, film alebo kresbu, môžeme čítať v zmysle autorovho výroku ako „ďalší z mnohých pokusov byť neviditeľným“. V autorských zámeroch Ľubomíra Ďurčeka sa spájajú performatívne riešenia s dokumentačnými. Autor raz stojí ako performer pred objektívom, inokedy ho ako pozorovateľ otočí do prostredia, aby zaznamenal vzniknutú situáciu. Na začiatku 90. rokov Ďurček nadviazal na svoje experimentálne filmy spred desiatich rokov. Vtedy sa sústredil na režírované kolektívne akcie s účasťou dobrovoľníkov, situované do mestskej periférie, natáčané na 16 mm film (NFRMC. Informácia o rukách a ľuďoch, 1982; DOMOV, 1983). Ako Fragment # 14 výstavy Navzájom. Archívy neinštitucionalizovanej kultúry 70. – 80. rokov v Československu predstavíme v Galérii HIT dva videofilmy, ktoré viac-menej kontrastne dopĺňajú prevažujúci súbor fragmentov, referujúcich prostredníctvom osobných archívov umelcov k obdobiu socializmu. Ich prezentácia má za cieľ ukázať málo známu polohu Ďurčekovej tvorby. Rovnako ale nastoľuje otázku rámcovania existenciálne ladených diel v kontexte politických zlomov.
