*hit
Viacvýznamná Subterra je pre mňa významne nostalgickým miestom. Nostalgickým v zloženom zmysle pôvodného významu oboch slov, z ktorých sa skladá : nostos - návrat domov a algos bolesť (v tomto prípade teda bolesť z návratu).
Môj 15 mesačný syn sa učí hovoriť, už používa slovo mama. To slovo najprv vytvoril ako opakovanú zloženinu pôvodného výrazu “ma”. Výrazom “ma" ešte menší vyjadroval túžbu, že niečo chce, že mu to patrí a zároveň ako citoslovce vzťahu blízkosti, materskej lásky, kontaktu s prsníkom, sania mlieka, tepla a fyzického dotyku amorfne mäkkého tela. Ukazoval prstom na veci a ľudí a naliehal “ma, ma,…” nebolo to najprv vtedy o ohraničenom objekte, bolo to viac o vlastnom subjektívnom prežívaní - vnútornej emócii. Vo všeobecnosti slovo mama je aj citoslovce, pre mňa je to aj vnútorný priestor - topografické miesto, ktoré obsahuje pocit túžby.
O vnútornom podzemí a psychologickej Subterre premýšľam aj preciťujem v preverbálnej hĺbke, a dá sa ísť aj hlbšie, až do obdobia intrauterinného splývania v tele matky, ale tam teraz nemám taký priamy prístup v porovnaní s jedinečnosťou zážitku okolo mňa do obdobia od narodenia detí - do času až po vypudení - asi z pôvodného raja, nevedomia i splývania do namáhavo budovanej ešte tekutej identity vlastných hraníc vo svojom vnútri i vo vzťahoch vonku. Je to práve obdobie formovania detského ja. Obrazne fáza klíčenia semiačka z pod do nad.
To nad je idealizovaná autenticita až do nekonečnosti jedinečnosti a grandiozity a je iste jedným z najsilnejších vnútorných zážitkov, bytia sebou, vynárania sa.
Môže sa zažívať aj pri zvládaní návykov a hygieny u detí, tam je to potom základ zdravého psychického vývoja a vlastnej sebahodnoty.
Dospelý jedinec môže uviaznuť vo zvláštnej agresii k obsahu, len pre zachovanie formy (napríklad: ak by sme pre trblietavé pozlátko nevedeli o čokoláde v ňom zabalenej). V spoločenskom živote sa hádam takáto agresivita môže prejavovať aj ako vonkajšia znaková identifikácia a polárna viktimizácia. Exemplárne v mojom osobnom príbehu, pre mnohých otázka, či som a či nie som profesionálny umelec je práve z tejto kategórie, útok na obsah pre zachovanie následne irelevantne bezobsažnej formy.
Ako dôležitú hranicu toho kým som ja sám, vnímam predovšetkým môj recipročný vzťah ku konkrétnym iným a k sebe samému. Vo vzťahoch, ktoré spoluvytváram pri maľovaní sa zažívam autentickým. To prvé malé cenné *hit je práve detské hovienko - "little shit", ale neskorší a dospelý *hit môže byť aj "big shit", aj zásah aj úspech i ocenenie, niečo čo má váhu a význam alebo aj naopak. Výstavou *hit ponúkam vlastnú formu aj obsah, je na divákovi, čo vníma, z akého kontextu prichádza, čo chce prijať a čo potrebuje odmietnuť - mentálne a telesne vylúčiť, zapudiť do nevnímania v zmysle anestézy - pochovania zmyslov, uzemnenia v tme a pod povrchom v neživom priestore a temnote. Tam, kde sídlia aj entity undergroundu, kadiaľ vedú mestské kanalizácie, ktoré zachránili moderné metropolis pred skazov epidémií chorôb, tam, kam sme dnes presunuli aj urbánne tepny dopravy a komunikácie, vitálne vehikulá antropocénu. Zapudené semiačko príliš hlboko pod zemou, nikdy nevyrastie, ak ho pošliapete, ak mu odopriete voľnosť, živiny, vodu, teplo či slnečné lúče. Jano Ballx, 2015
Keď sa o umení rozprávate s psychiatrom,
objavujete inú stránku tvorivosti – proces, ako sa z pocitov a skrytých úzkostí stávajú obrazy. Tú stránku, čo obvykle ponechávate skrytú, nepriznanú, utajenú. Keď psychiater maľuje, vzniká hybridná forma, prasklina, medzi pokusom o zaznamenávanie a čítanie seba samého ako autentickej bytosti, arteterapiou a umením. Pokus o vyjadrenie, vylúpnutie významu z jadra patrí rovnako k jeho práci, ako aj k spôsobu, akým sa dotýka sféry vizuálna. Na Ballxovom seba-odhalení preto pri prvom pohľade upúta práve miestami až surová obnaženosť ako výsledok nekompromisnej procedúry - pri „vykopávaní“ obrazu ukrytého v sedimentoch vlastnej mysle musí byť táto čo najviac oslobodená od seba-kontroly. No následná „post-produkcia“ je už intelektuálna, nasmerovaná a kontrolovaná, aby všetko vyplavené znova zašifrovala, prekódovala, mystifikovala. Vo výsledku sa má zjaviť formula, systém, či vzorec – jadro ako subjektívna teória života, vesmíru a všetkého.
Galéria HIT rozhodla zaradiť Ballxa do svojej dramaturgie a poskytla platformu pre interdisciplinárny experiment plný vrstevnatých meandrov interpretácií z obidvoch brehov. HÍbky reálneho priestoru galérie sú v metaforách priznané ako stránky ciest Ja k sebe. Ballx tento priestor rozčlenil na tri stupne: vrchný je usporiadanou vyčistenou štruktúrou „telových“ znakov, posledný naopak obsahuje „všetko“. Je to „subterra“ – jeho podzemie, neutriedený sklad myšlienok a emócií, od besniacich síl vlastnej kreativity v automatickej či gestickej výrazovosti po maľovanie obrázkov s dcérou a jej vlastnú kreativitu ako tému (pre otca aj pre psychiatra). Medzi nimi je ako „ambulantný“ rez vsadené plné prázdno zrkadiel – tých ozajstných, ale aj takých, ktoré vznikajú pri jeho práci ako mimovoľné vedľajšie produkty vysublimované do „arty“ formy digitálnych tlačí, až po „tajomstvo“, to malé a vzácne – *hit. Všetko so všetkým súvisí, všetko do seba zapadá.
(Môcť tak zaliezť do orechovej škrupinky... bol by zo mňa kráľ nekonečna. Len keby som nemal zlé sny! hovorí Hamlet.) Lucia G. Stachová, 2015
"We must learn to live not only after death of God, but also without the dream of reason (these are perhaps the same thing)." (from The World of Perception by M. Merleau-Ponty)
