.JAN PFEIFFER / MASTABY A SKLÁDKY
Galéria HIT, Bratislava, 5.2.2015-6.3.2015
Ľudská povaha vedie k hľadaniu istôt, vecí, o ktoré sa môžeme oprieť, začína svoju reč. Jemná i strohá, láskavá i odťažitá, silná i zraniteľná, stála. Cudzia i dôverne známa, po stáročia nehybná. Otvára vzťah k človeku, ktorým sama túži byť, ktorým sama je, pod ktorého rukami sa zrodila. Samotná vystupujúc pred prázdnym javiskom, objímajúc pocit ľudskosti. Hovoriac k všetkým, hovoriac k nikomu. V nej sa stretáva to, čo bolo s tým, čo bude, v čistom teraz. Ona je rozpohybovaná minulosť, ona je história berúca i dávajúca dych. Ona, vo svetle reflektora plynie, presýpa sa. Ona. Čosi, čo sa snažíme privolať z hlbín podvedomia. Niečo, čo nás prenasleduje, i keď presne nevieme prečo. Letmý dotyk človečenstva v momente seba samého. Jej hlas nám vraví: daj si pozor kam stúpaš, ale neboj sa vykročiť.
Ideológie mocností teraz ponechávame bokom. Konzervovaná sila uplynulých momentov. Vieme sa vrátiť do chvíle, kedy bolo gesto len pohybom, história iba rečou, symbol obrazom, monument tušeným tvarom? Splývajúce siluety je ťažké rozoznať, ak nevieme, ako sa na ne dívať. Pripomínanie opojných momentov, zásadných predelov. Čistota rezu na hrane pamäte. Plnosť okamihu, v ktorom zvrchu nahliadame spiaceho, nevediac či ho prebudiť, či nechať spať.
Nie je potrebné odmietať hrdinstvo, je len pôvabné ho ohľadávať a skúmať. Rytier meniaci sa pod vplyvom dotyku, pohyb zvnútra k sebe samému. Aj drobná zmena otáča vektor pohybu! Aj drobná zmena pohne základmi, prenesie horu, s hrmotom zatvorí dvere, aby v zápätí otvorila iné. Hrdinstvo, ten mantinel veľkosti - len zavrieť oči a vsiaknuť sa doňho, chodiť okolo neho, našľapovať po špickách, vytvoriť si z neho pevný obal či rozpustiť ho v úprimnej ľudskosti. Zotrvať v hrdinstve i keď už sme oslabli, ach ako romanticky to znie, keď bojové pole zostalo za nami.
Možno existuje čosi ako spodná vlna. Možno s výdychom vypustíme to najvnútornejšie do priestoru života. Možno s nádychom narastieme o to, čo nás míňa. Predpoklady vecí, ktoré si vyberáme a túžba po tom, aby boli také, aké ich chceme. Prestúpiť z nohy na nohu zmení náš balans, nové ťažisko nás otvorí inému sklonu. Postoj tela oproti iným telám nám dá pocítiť, že my predsa len nie je tak ďaleko.
Zuzana Jakalová
Pivničný charakter galérie HIT inšpiroval autora k uvažovaniu o priestore ako o pohrebnej egybtskej stavbe “Mastabe”, miestu kde sa vedome zastavuje čas s túžbou po nekonečnom trvaní. Prvá miestnosť odkazuje k momentu stráženia, hmotnej sile, ktorá má za úlohu odpudiť akýchkoľvek narušiteľov pokoja. V strednej časti katafalk naznačuje rozmer ľudského tela s tvárou, ktorá prechádza naprieč časom. Posledná časť je rekapituláciou celej témy. Výstava voľne nadväzuje na predchádzajúce projekty autora, napr. na výstavu v galérii Futura v Prahe “Spiaca sila”, ktorá sochárskou formou otvárala otázku spiacich možností.
