Zlyhanie na nás v dnešnej dobe ekonomickej neistoty, prekarizácie práce, výbuchov lokálnych revolúcií i globálnych sociálnych pohybov číha na každom rohu. Dokonalosť, táto utópia moderny, a jej deriváty ako spokojnosť, úspech a šťastie, sa zdajú byť na míle vzdialené každodennej realite. Práve v čase neistôt je ale túžba po dokonalosti pálčivejšia ako inokedy: každý chce byť lepší, šikovnejší, produktívnejší, krajší. Chceli by sme ale dokonalosť, ak by sme nepoznali zlyhanie? A ak by sme aj dosiahli dokonalosť, nebolo by zábavnejšie zlyhať?
Výstava Sme v úvahách o dokonalosti nutne odsúdené k zlyhaniu? mladej slovenskej umelkyne Kataríny Morháčovej je výberom jej najnovších prác, v ktorých sa na niekoľkých úrovniach zaoberá dokonalosťou a zlyhaním. Technickou (ne)dokonalosťou média, formálnou (ne)dokonalosťou jej práce, osobnou (ne)spokojnosťou, spoločenským a profesným (ne)úspechom. Jednotlivé časti výstavy na seba nadväzujú v cyklickej logike a vytvárajú celok - slučku, ktorá je síce formálne uzavretá, ale interpretačne otvorená.
Projekcia s audiozáznamom Loop 1 (Don´t Talk To Me) je inšpirovaná fotografickou sériou Markéty Othovej Talk to her, v ktorej Othová voyeurským spôsobom zachytávala islandskú speváčku Björk. V Morháčovej projekcii pozoruje divák fotografiu umelkyne, obdivovanej, nedostupnej a dokonalej hviezdy. Obraz sprevádza zvuková stopa: Katarínou prespievaná skladba Bachelorette od Björk. Keďže nevie spievať, rozpadá sa jej dokonalosť v nedokonalosti speváckeho výkonu.
Séria kresieb Loop 2 je snahou umelkyne doviesť kedysi nahodilo zaznamenané skice k formálnej dokonalosti. Postupovala podľa návodov, ktorých nasledovanie malo v histórií dosiahnutie tejto dokonalosti garantovať. Súčasťou série sú nielen tieto „dokonalé“ výsledky, ale aj jednotlivé stupne a vrstvy, ktorými sa k výsledku prepracovávala. Precízne spracované kresby sa tak stávajú emblémom dokonalosti v nedokonalosti a nedokonalosti v dokonalosti.
Zvuková inštalácia Loop 3 je nahrávkou ticha zaznamenaného v zvukotesnom priestore (potenciálne dokonalého ticha). Divák sa stáva centrom inštalácie, a spoločne s nedokonalosťou technického šumu sa stáva narušiteľom tohto dokonalého ticha, aby sa zároveň mohol stať jeho súčasťou.
Fotografia autorkinho tetovania, kruhu, znaku univerzalizmu, funguje ako zastrešujúci vizuálny komentár výstavy. Nedokonalosť telesnosti vytetovaného kruhu je mementom tejto večnej dialektiky.
