Filmy a inštalácie Loukie Alavanou, komponované z fragmentov filmových zdrojov popretkávaných jej vlastnými zábermi formou koláže, sa zaoberajú reprezentáciou žien vo filme, ako aj jej absenciou. Umelkyňa vyrastala v komunistickom prostredí tesne po páde gréckej diktatúry podporovanej USA v 70. rokoch 20. storočia. Išlo o prechodné obdobie v schizofrenickej krajine vychádzajúcej zo stáročí koloniálnej vlády. Vďaka tomu umelkyňa prijíma montáž ako nástroj parodovania propagandy, zveličovania protikladov a manipulácie s tým, čo je „skutočné“. Kým pri svojich filmoch kladie dôraz na „strih“, zvuk jej diktujú hravo manipulatívne príbehy. Zozbieraný sekundárny materiál pozostáva z mnohých rôznych zdrojov: od abstraktných obrazov z raných kreslených filmov Walta Disneyho alebo ikonografie Ingmara Bergmana, cez zvuky z povojnových britských Technicolor filmov a komentárov k americkým detským propagandistickým dokumentom. Tieto obrazy kombinuje v kolážach s vlastnými snímkami ruín, zlatých baní, post-kapitalistickej pustatiny a tmavých miestností pripomínajúcich diorámu.
V Galérii Hit umelkyňa prezentuje tri projekty:
Kiss Forever (Bozk navždy) (2011) je animovaná asambláž zložená z fragmenovaných zvukov a obrazov, ktoré nikdy nepôsobia ako rovnomerne navrstvené, ako keby tieto dva prvky nedokázali uzavrieť manželstvo. Práca vychádza zo svadobnej fotografie moslimského páru z Londýna. Východné a západné prvky, očividné aj z odevu ženícha na nájdenom obraze, sú kombinované do divokej video koláže: Táto strašidelná choreografia zložená z výstrižkov hollywoodskych hororov, raných krátkych filmov Walta Disneya a gréckych či tureckých melodrám z 50. rokov 20. storočia, spochybňuje stereotypné genderové role a fantáziu ideálneho heteronormatívneho zväzku.
Bananaland (Banánová krajina) (2017) je film nakrútený v Ekvádore, prvej krajine, ktorá vo svojej ústave uznala práva prírody, a kde sa spoločnosť na spracovanie toxického odpadu, Polyeco, objednávateľ tohto filmu, zaviazala odstrániť toxické pesticídy, ktoré sa pôvodne používali v poľnohospodárstve. Film upozorňuje na dopad pesticídov na život domorodých obyvateľov malej poľnohospodárskej banánovej dediny Los Angeles v južnom Ekvádore. Film je komponovaný ako koláž, pričom kombinuje vlastné snímky farmárov s obrazmi z historických propagandistických diorám z múzea v Guayaquil, ako s aj americkými historickými detskými kolonialistickými kreslenými filmami a propagandistickými dokumentmi, ako napríklad Journey to Bananaland (Cesta do banánovej krajiny) z 50. rokov 20. storočia. Hlas rozprávača, často v montáži hravo „cenzurovaný,“ sa zaoberá úkonom rezania. Rezanie sa spomína aj v kontexte spracovania ovocia, ako keby ho diktoval niekto z pozície pána svojmu otrokovi. Obyvatelia ekvádorskej dedinky Los Ángeles sa objavujú podsvietení zdola, zo žabej perspektívy, čím pripomínajú impozantné heroické postavy socialistického realizmu, ktoré stoja v neďalekej dedine Milagro.
Protagonistkou videa Ducktator (2012) je vlastná stará mama umelkyne, staršia dáma s Alzheimerovou chorobou, ktorá bola požiadaná, aby rozprávala pred kamerou v televíznom vysielacom štúdiu a spomínala si na svoj život počas junty. Umelkyňa hravo cenzuruje hlas a obraz ženy, nahrádza ho abstraktnými obrazmi zo sovietskych nacistických a amerických propagandistických animovaných filmov z 30. a 40. rokov 20. storočia, ako aj zvukových úryvkov z filmových týždenníkov vysielaných v národnej televízii počas gréckej diktatúry v 70. rokoch. Tie sa zaoberajú rôznymi súdobými horúcimi témami, od zemetrasenia v Aténach, cez vianočnú večeru gréckeho prezidenta s jeho známymi, dopravnú nehodu, až po jadrové odzbrojovanie Balkánu po grécko-sovietsku ekonomickú spoluprácu v 70. rokoch 20. storočia. Ku koncu videa je konečne počuť hlas starej pani, ako spieva veľmi osobnú pieseň, ktorá znie ako modlitba a pripomína nám, že medzi demokraciou a totalitou je len veľmi tenká hranica. Video Ducktator vznikol v produkcii Onassis Culture.
S podporou verejného financovania od Fondu na podporu umenia a Ars Bratislavensis.
