Grécka umelkyňa Mary Zygouri sa zaoberá témami súvisiacimi s individuálnou identitou a spoločenskou krízou súčasného sveta. Sústreďuje sa na vnímanie svojho postavenia v systéme, jeho cenzúru a neustály dozor. Jadro jej tvorby spočíva vo verejnej sfére zameranej na rôzne formy odporu voči dominantnej moci. Vychádza zo skúmania historických reálií, pátra v archívoch, životopisoch, literárnych príbehoch, ktoré alteruje, interpretuje, a tak ich prenáša a začleňuje do aktuálnych súvislostí. Jej tvorba sa pohybuje medzi performance a videom. Komponuje akcie, realizované na verejných priestranstvách. Provokujú nepredvídateľné reakcie verejnosti a divákovu kritickú účasť. Prostredie jej performance má rôzne formy a funkcie – od prírodného prostredia, cez vlakovú stanicu, cirkus, kláštor, námestie až po hydinovú farmu. Vlastný fyzický pohyb v priestore umelkyňa transformuje do politického aktu, ako aj do sebadefinovania prostredníctvom umenia. Pokúša sa kriticky redefinovať spoločenské konvencie. Používa svoje telo ako prostriedok vyjadrenia politického stanoviska, pole, v ktorom sú pozmenené a prevrátené obmedzenia, princípy a normatívne štandardy ľudského správania.
V Galérii Hit autorka vystavuje trilógiu Zoopetics, pozostávajúcu z videí Symbiosis (2007), Long Live the King (2010) a Decadenza (2008) a najnovšie video Sogno Fluido (2013).
Symbiosis sa odohráva na hydinovej farme v Turíne. Základný koncept diela sa zdá na prvý pohľad rozporuplný: strohá sekretárka je zahĺbená do svojej práce pri písacom stroji, pričom ju obklopujú tisíce dobiedzajúcich sliepok. Autorka týmto dielom odkazuje k politickým skutočnostiam v Argentíne. V roku 1946 Juan Peron po zvolení do vedúcej pozície zbavil Jorga Louis Borgesa pozície knihovníka a vymenoval ho za hydinárskeho inšpektora na verejnom trhovisku v Buenos Aires, aby potlačil jeho reakciu na svoje antidemokratické praktiky ovládania krajiny. Hydinová farma tu funguje ako alegória represívnych metód, ako aj symbol nezlomného kritického myslenia.
V ďalšom videu Long Live the King si umelkyňa meria sily so slonom. Východiskom tohto diela je príbeh Loisela v knihe Historie des menageries de l’Antiquite a nos jours (1912), v ktorého hlavným motívom je rozmar Kráľa Slnko, Ludovíka XIV dovážať do Versailles exotické nevídané zvieratá. Traduje sa, že panovník chcel vidieť živého slona a odmietal jeho maľby slávnych umelcov svojej doby. Vo videu sú však roly vymenené, autorita a moc je reprezentovaná slonom, ktorému umelkyňa pokorne sekunduje. Vo videu umelkyňa s absolútnou suverenitou a dôverou voči slonovi ironicky prevracia naruby nadradenosť človeka nad zvieraťom.
Decadenza je odkazom na vojenský pozdrav generála vojsku z knihy Thomasa Manna Royal Highness. Umelkyňa tu pracuje s vymedzením vlastného ja voči mocenským systémom. Pozdrav starého generála dedičovi trónu bol interpretovaný pozdravom hieratickej ženskej, akoby mytologickej postavy, stojacej na fantastickom vozidle (kombinácia rakety, obrneného transportéru a alegorického voza). Zdvihnutá ruka stelesňuje neústupčivosť archaickej dekadentnej moci, vyprázdnený pozdrav nepatrí nikomu, už nikomu nevelí/nevládne. Ide o úvahu o vôli udržať si politickú moc, i keď už vyprchala jej efektivita, jej reálna funkcia.
Endurance in Exile je video, v ktorom sa autorka vžila do pohľadu kamzíkov, obývajúcich takmer opustený grécky ostrov Antikithira. Samotné zvieratá sa vo filme nevyskytujú, avšak ich unikajúca prítomnosť je cítiť, identita umelkyne, ktorá na tomto nehostinnom mieste mesiac žila zrúcanine domu s nimi splynula.
